Hráč 1998 January/Hrac_17_1998-01_cd.bin/__DAT__/diskmagy/blavan2/LYZE.002

Text File | 1998-01-13 | 6KB | 130 lines

130
12
14
10
LYZIARSKY




Rozhodol som  sa, ze vam  napisem zopar pribehov,
faktov  a  zazitkov  z  nasich lyziarskych kurzov
(Boli  zatial  len  dva:  Februar  1995  a Januar
1997,  pre  lahsiu  orientaciu  ich  volajme prvy
a druhy). Tento text  nebude ziadnym rozpravanim,
uvahou, ci opisom, jednoducho bude to miesanica.

Vzhladom k nepricetnosti niektorych mojich spolu-
ziakov som pozmenil mena  a priezviska, ak by som
sa predsa len niektoreho  z nich nejak dotkol, je
mi to luto, ale zivot je svina a treba spat.


Na prvom lyziarskom sme  sa ocitli v nejakej div-
nej budove  pripominajucej ubytovnu. Na  izbe sme
byvali piati a tym padom sme si uzili viac srandy
nez bolo zdrave. Byvali sme na prizemi, teda noc-
ne vychadzky do blizkeho lesika neboli zriedkave.
Dost casto sme hadzali  snehove gule do okien nad
nami, kde byvali nase  dievcata. No ale vratme sa
do  izby. Najcastejsiou  hrou byvala roztahovana,
ovsem  nozik sa  dal vyuzit  aj lepsim  sposobom:
casto krat  sme sa hadali,  kto dokaze najkrajsie
rozparat spodok  caluneneho sedadla. Izbu  sme si
patricne vyzdobili roznymi carbanicami. Najlepsie
sa mal aj tak  jeden spoluziak menom Dusak, ktory
si vybral  rohovu postel, tym padom  v noci stale
prdel a  aj ked jeho  ritne vytvory behali  izbou
sem a tam (vzdy sa odrazali od stien), on nic ne-
citil. Iny  spoluziak, ktory sa  volal Jozefko sa
na lyziarsky vybavil  jednym balickom prezervati-
vov. Ako ich chcel pouzit povodne, to neviem, ale
jedno viem isto: nakoniec sme aj tak skusali kol-
ko sa do nich zmesti  vody (ano, znie to neuveri-
telne, ale  my sme mali na  izbe umyvadlo). Vyslo
nam nejakych  desat litrov (zrejme  kupoval svoju
velkost). Jeden z nich, ten co  sme testovali (to
znamena ten co bol plny vody), sme roztocili a co
to? On si nam praskol a nasa izba bola napoly za-
topena. Ale co na tom,  aj tak to nebol nas staly
domov. Na rad prisli  aj ostatne skusky: pevnost,
odolnost a ... Presne  tak, nakoniec sme si priz-
vali jednu spoluziacku, aby nam povedala ako chu-
ti (ej vy betari, co  ste si to mysleli, vsak nam
vtedy bolo  len 13 rokov (pre  niekoho je tu sice
vek  dostacujuci)). A  tak sme  sa dozvedeli,  ze
citronova prichut nie je  to prave orechove. Zima
nebola na  nasej strane a lyzovat  sa dalo len po
dva dni (a  to este aj prsalo). Raz  sme sa tusim
stavili s dievcenskou izbou,  kto ma viacej slad-
kosti. Stavka bola vcelku zaujimava: Ten kto vyh-
ra  moze pobozkat  svojich spoluziakov  (alebo to
bol ten, kto prehra?) Vsetci uz nadrzany na fran-
cuzaky boli zrejme  mierne sklamany obycajnym li-
covakom. Este aby som  nezabudol, bolo to niekedy
v obdobi svateho Valentina,  a tak moj nemenovany
spoluziak dostal uz po  druhy krat kopacky. Inac,
ten  Jozefko  bol  pekny  strachopud.  V noci sme
kvoli  nemu museli  nechat zapnute  svetlo a  ked
s nim  nikto  nechcel  ist  na  zachod (vsetci sa
smiali, ze aby mu ho podrzali) vycural sa do umy-
vadla.

Prejdime radsej ale k nasemu druhemu lyziarskemu.
Tam to bolo o cosi  lepsie. Na izbu som sa dostal
s jednym  mojim  spoluziakom  a  este  s  faganom
s inej triedy. Toho sme  premiestnili na nie pri-
lis pohodlnu postel, no skor roztahovacie kreslo.
Tym padom mal postarane o prijemne prebudzanie na
zemi. Cela chata bola drevena, tym padom roztaho-
vana nabrala novy spad pridanim tretieho rozmeru:
steny. Pod nami  sa nachadzala spolocenska miest-
nost a  nasou najvacsou radostou  bolo sprijemnit
ostatnym  pozeranie  vecernicka  patricnou davkou
dupajucich kopyt.  Tento rok sme  boli vyspelejsi
a tak take ludske doplnky ako alkohol alebo ciga-
rety  nesmeli chybat.  Osobne sice  nefajcim, ale
trochu toho alkoholu nezaskodi. Na tomto lyziars-
kom sa  nasa trieda velmi  zblizila s tou  druhou
(ako daleko  sa niektori jedinci  dostali, to ne-
viem). Volny cas sme si spestrovali roznymi akti-
vitami  typu ohadzovanie  vankusmi, boj  na noze,
rozbijanie  okien apod.  Na vedlajsiej  izbe bola
vcelku zabava a dost velka zasoba tvrdeho pitiva.
Tam sme teda svoj cas travili najcastejsie.
Lyzovat sme  sa chodili skoro kazdy  den. Ani nie
tak daleko, niekde v dedine vyrastol pekny kopcek
a my zopar  krat s lyzami na  pleciach sme museli
prechodit  zopar kilometrov  denne (rano  tam, na
obed na  chajdu, po obede tam,  vecer na chajdu).
Sprchovali sme  sa kazdy den, a  sami mi povedzte
co by  to bolo za  sprchovanie bez nejakej  anar-
chie.  A tak  sme jednemu  spoluziakovi, kym  bol
v sprche,  zobrali  vsetky  veci  vratane uteraka
a on chudak  musel tak ako ho  boh stvoril utekat
na izbu  cez polku rekreacneho  zariadenia. A ten
nas profesor  to bolo pekne cislo.  Raz vecer som
si ako obvykle isiel vycistit  zuby a on tam pred
zrkadlom  v trenirkach  pozoruje svoje  svaly. Ja
som teda nemohol a  od smiechu som povalcoval zr-
kadlo. To  ale nebolo vsetko.  Druhy spoluziak mi
hovoril,  ze ho  videl holeho  v izbe  (izby boli
prepojene spolocnym balkonom)  ako robi presne to
iste a  to som este  pocul, ze sa  kazdy vecer po
poziarnej tyci spusta do dolnej izby k jednej na-
sej profesorke.  Vecierka bola nejak  o desiatej,
ale to nam nezabranilo usporaduvat vecerne mejda-
ny a chodit pod duchnu po jednej. Ten moj inteli-
gentny spolubyvajuci, nechal raz, ked sme isli na
celodennu lyzovacku niekam k madarskej prospekta-
rni, otvorene  balkonove dvere a  teda poviem vam
spat v takej premrznutej izbe bola jedna radost.
Inac, hned na druhy den  sa mi roztrhli gate, tak
som si jedny pozical od nasho svalnateho profeso-
ra. Nakoniec som roztrhol aj  tie, ale na tom ne-
zalezi.

Tieto lyziarske  sa nam vcelku  vydarili a uz  sa
tesim na dalsie (ak nejake budu).

                                         Mike.